Začiatok

Sedím v nočnom vlaku a rútim sa do neznáma. Rozmýšľam, čo ma na mojej novej ceste čaká? Nájdem konečne pokoj a šťastie vo svojom vnútri? Nie je to chyba? Opustiť svoj celý doterajší život. Domov. Rodinu. Priateľov.

V podstate bez rozlúčky, aj tak nik neveril, že som toho rozpočtu. Vždy ma to lákalo k tyranom. Už od detsva. Despotický otec, submisívna matka, ktorá ho poslúchala na slovo. Dokonca si ani nevšimla, keď...to je fuk. Bolo to dávno, načo sa k tomu vrátiť. Prešla som si mnohými vzťahmi, ale ten...ten teda bol. Pamätám si na prvé stretnutie. Očarujúci, šarmantný. Dokázal zaujať...až tak, že som mu odpustila prvú facku, aj tie ďalšie v poradí. Nie nebojte, netrvalo to dlho, mám nejaký ten pud sebazáchovy. Preto sedím teraz tu. Od rodiny žiadne pochopenie, kamaráti majú dosť svojich starostí. Odchádzam. Od všetkého a od všetkých. Chcem žiť podľa seba, chcem konečne spraviť šťastnú mňa. Samu. Sama. Bez nikoho. Mala som skvelú, aj keď nudnú prácu. Takú tu istotu, veď to pozná každý. Roky som ráno vstávala, odrobila, domácnosť...kolobeh...rutina...na zbláznenie. Na účte som nasporila celkom slušnú sumu. Mala byť na dôchodok, teraz si za ňu idem splniť sen. Opúšťam rodné mesto, aby som sa naučila fotiť, maľovať, písať. Jedno z toho alebo všetko.
som sa po jednej z mnohých nezmyselných hádok...jasné neobišlo sa bez facky...natrhnutá pera..a dosť povedala som si. Keď vytočený odišiel, zbalila som pár vecí, objednala si lístok na najskorší vlak a cestujem preč. Bez slova na rozlúčku. Len som mu nechala odkaz. STAČILO. A teraz sedím tu. Vo vlaku...z minulosti ostala jedna kamarátka, tá vydržala. Možno preto, že bola mimo republiku. Napísala som jej len...môžem prísť? Pochopila, hneď...jasné...bola jej odpoveď. Cestujem do veľkého mesta, cudzej krajiny...páliť mosty sa tomu hovorí.
Zbalila som si len najzákladnejšie veci, notebook, pár handier...teraz ma zožierajú pochybnosti. Nie, či spravila dobre, ale či som si to nemala lepšie pre vedieť. Čo budem robiť? Z čoho žiť?
Aby som vyhnal myšlienky z hlavy...začnem hľadať možností na nete. Spomínala som, že chcem trošku kreativity do života? Vždy som chcela maľovať...napísať..i keď pár poviedok by sa nám podarilo. Možno je čas vyjsť s dákou aj von. Mimo anonymnej stránky. Ktovie? Pozriem či kde by sa dalo niečo dať. Hlavne nepreberaj, zaznie mi hlas v hlave ...od kraja....vyberiem 3....jednu jemne pikantnú, jednu romantickú a jednu takú zo života...snáď motyka vystrelí. Pošlem do viacerých redakcií...veď čo najhoršie sa môže stať? Odmietnutie? To zvládnem.
Pri odoslaní mailu si všimnem malej reklamy jednej umeleckej školy...kúsok od miesta, kam sa práve ženiem..náhoda? Tie predsa neexistujú. Ani si neuvedomujem a už posielam prihlásku...spokojne sa usmievam, až sa oproti sediacim zvláštnym pohľadom...usmejem sa naňho a skriví mi ústa od bolesti. Úplne som zabudla na roztrhnutú peru...pustím sa mi trošku krv...ni a som späť v realite. Prísediaci mi podáva vreckovku. Bez slova, s pohľadom plným pochopenia, ale nie ľútosti...ako keby vedel, čo sa vo mne najčastejšie...prikývne a jemne...viem, čo zažívate...
Zvláštne...tieto stretnutie tretieho druhu...cudzí človek a pritom...hm...hodím to za hlavu a pozriem z okna....netrvá dlho a zadriemem....
Preberie ma vôňa kávy...prísediaci zobrali aj mne, spolu s raňajkami. Poďakujem....nemáte za čo, odpoviem...
Čoskoro vchádzame do cieľovej stanice...medzitým sme prehodili pár slov. Celkom milý chlapík...sranda...koho stretneme na ceste životom...až mi je ľúto, že naša cesta končí...stihneme si len vymeníme mená a vystúpime...Mňa čaká kamarátka...ako ju
uvidím všetky pochybnosti sú preč...jeho pekná brunetka...snáď som si to nemyslela....veď a čo...
Dvihnem hlavu...usmejem sa do vychádzajúceho slnka a po rokoch...dlhých rokoch sa nadýchnem... zhlboka a slobodne...citím, že má čaká niečo pekné, nové a hlavne len MOJE...